hena.wagnerova

Jasné že som ju čakala, bolo to samozrejmé, avšak skôr som jej príchod intuitívne cítila, ako ho empiricky skúmala. Ohlásila sa, ako obyčajne, takým krásny pocitom polosna. Vtedy sa mi fantázia naplno rozbieha, a ja spomalím, chodím zakuklená v hrubom svetri a v ťažkej, prešívanej arabskej šatke, kukám po ľuďoch (či má ešte niekto takú šatku- zatiaľ nemá) a rozmýšľam, čo ďalej. Keď príde, nutne potrebujem zmenu, začať chodiť na kurz tanca, kurz fotografie, alebo kurz kreslenia. Stretnúť tam ľudí, s ktorými sa staneme výborná partia, tak trochu umelci, ale nie tí s plastovými foťákmi a veľkými rámami okuliarov, čo čítajú klasikov, (alebo to aspoň o sebe tvrdia...) skôr umelci v utajení, čo sa pôjdu rovno z kurzu učiť fyziku a potom na párty 30 rokov Unique. A medzitým si uvedomia, že večer sa už dá do slnka pozerať iba tak, bez pálenia v očiach. Ale keďže som sa nikam chodiť neodhodlala, aspoň som si vypočula vyhlásenie výsledkov Báseň 2012 a prudko motivovaná, som po viac ako roku znovu skúsila niečo s poéziou. Výsledok sa mi zdal úchvatný, až som nechápala, prečo tá dlhá odmlka, na ďalší deň mi to už bolo jasnejšie. Začala mi už aj škola a podľa rozvrhu to vyzerá, že tam budem od tmy do tmy, čo je tá horšia časť (a koniec nádejám na hocijaký kurz). Rozmýšľam, že v piatok pôjdem skúsiť bunjee. Napriek zdanlivej pohode totiž cítim veľký nepokoj.